S partnerom sme pol roka, pracujeme v rovnakej firme kde sme sa aj spoznali, obaja svoje bývanie a deti. Ale…. Všetok voľný čas trávime u mňa, čas plánujeme tak, až ho má iba on, nie to, kedy ho mám ja alebo aspoň otázku na to, či niečo nemáme so synom v pláne. Čas, keď spolu nie sme, tak sa zaujímam o to čo má v pláne alebo čo robil. Z jeho strany záujem o toto veľmi veľký nie je, skôr nulový. Riešenie pocitov, kedy trpím sú hlúposti, pretože času mi venuje dosť. Svoj názor nezmení a stojí si za tým, že to čo mi chýba av čom trpím nie je dôležité, riešenie takýchto situácií s domnením toho, že ho už týmto akurát obťažujem.

Reakcia nahnevanosti, odmlčania sa a urazenosti s tým, že všetko nakoniec je zvrhnuté na to, že riešim hlúposti, keď je všetko tak ako má byť a bez akéhokoľvek problémov z jej strany. Je to hrozné a hrozne ma to trápi. Nechápem, prečo sa ku mne takto partner správa. Predsa by sme to mali navzájom riešiť. Navzájom si povedať, čo nám vadí a nie, že ten problém budeme zametať pod koberec. Ja ho nezametám, to on a už ma to štve. Takto si pripadám, ako keby som vôbec nebola jeho partnerka, pretože na mňa absolútne v ničom neberie ohľady. Pripadám si úplne bezcenne.

Občas mám taký pocit, že keby sme sa rozišli a šli si každý ďalej po svojej ceste, asi by to bolo lepšie. Asi by som sa toľko netrápila. Poslednou dobou je to čím ďalej horšie. Lenže ja sa musím sústrediť na syna, nechcem aby videl, že som smutná, alebo niečo spoznal. Deti toto veľmi vycítia. Mňa to strašne štve, ale zatiaľ nemám odvahu s tým niečo robiť. Asi sa bojím samoty. Toho, že keď sa rozídeme, už nikdy si nenájdem niekoho, kto ma bude milovať. Pripadám si hrozne. Možno by som si mala dať pauzu so všetkými mužmi a sústrediť sa iba na môjho syna. Aktuálne sa len trápim a už nechcem. Terajší vzťah mi prirába akurát problémy namiesto radosti.