Poslednou dobou si uvedomujem svoju potrebu blízkosti, dotyku, pomaznania a objatia. Mám manžela známe sa 20 rokov, už 6 rokov je v mojej hlave pre mňa nepriateľ. Mám svoju minulosť čo ma deformovala. Riešim to 8 rokov s psychológom. Manžel je cholerik a príde mi, že so mnou tiež slušne manipuluje. Jeho výstupy a revanie ma bolí a ubližujem, hovorila som mu to, čo to so mnou robí, ale jemu to je jedno, zosmiešňuje to. Boli sme na párovej terapii, po pár návštevách už nechcel. Nemám k nemu dôveru, bojím sa ho a nie je mi doma dobre. Predtým keď chcú sex a ja nie tak si to aj tak vynútil svojou manipuláciou a ja som došla do bodu, že chcem svoj pokoj.
Máme 2 deti oni nechcú rozvod ale ani on nie. Tvrdí ako ma miluje ale ja to nevidím a necítim. Celý život mám problém so sexom a blízkosť ľudí ma vadí. Teraz ale mám potrebu túžbu, pevných objatí od muža, ktorému budem môcť veriť. Veľmi sa hanbím za to a nenávidím sa ešte viac. Potlačujem všetko čo teraz cítim a chcem, neviem kde to mám hľadať. Sex nenávidím ale už nevraciam z predstavy, že veľmi pomalý s niekým mám. Som zúfalá, toto zo mňa robí hrozného človeka. Nejde mi to zastaviť a hrozne sa bojím toho všetkého až to bude alebo nie. Neviem či toto môžem po niekom chcieť. Aby sa objavoval pre moje dobro.
Nezaslúžim si to som zle. Aspoň také mám pocity. Možno je to kvôli tomu, čo zo mňa urobil manžel. Jednoducho sa psychicky a vlastne už ani fyzicky necítim dlhšiu dobu dobre a telo mi to dáva patrične poznať. Vždy som snívala o nádhernej láske. O mužovi, čo by ma mal rád takú, aká som a nebál by sa to dať najavo. Lenže doma mám presný opak, je mi z toho zle a to je práve asi tá chyba. Neskutočne ma to ubíja a cítim sa ako deväťdesiatročná baba, čo si vôbec neužíva života, pritom som ešte relatívne mladá a v tomto veku by som si mala život skôr užívať, nie prežívať. Ale je to presne naopak.